Nasa cesta k psovi a zivot s nim

Ja, ktora som sice vyrastla na dedine s kravami, konmi, vsetkou moznou hydinou, psami a kockami, som bola vedena k tomu, ze sa o zvierata treba starat, im nikdy neublizovat a povazovala som ich za prirodzenu symbiozu zivota. Prasiatko sa raz za rok zabilo a z toho niekolko mesiacov cela rodina zila. Tak to bolo i s hydinou. Pes ci kocka boli na dvore a nie vnutri.

Moja zivotna cesta ma ovsem viedla z jedneho velkeho mesta do druheho a preto mat psa, ci kocku ma nikdy nelakalo. Ked ovsem nas syn zacal prosikat o psa, vraveli sme mu, ze musi pockat az bude trochu starsi, aby sa o to zvieratko mohol sam postarat. Tak utekal cas, my sme mu stale hovorili to iste s ocakavanim, ze ho to raz prejde a bude pokoj. Ale opak sa stal pravdou. Ked sa mu blizilo 13 rokov a my sme sa stahovali z mesta na dedinu, bolo niekolko pricin jeho prianiu vyhoviet. Pre mna to bolo hlavne odlucenie od kamaratov, spoluziakov a vlastne vsetkeho, co si doteraz vybudoval. Naviac ma prekvapilo, ako dobre uz bol na vsetko pripraveny. Mal nielen kupenych niekolko kniziek o psoch, ale mal tiez dost presnu predstavu o tom, co chce. Rozhodol sa pre cierneho labradora. V tej dobe sme ale netusili, ze existuju labradory "vystavne" a "pracovne". (To prve je tucnejsie s kratsimi nohami. My sme sa samozrejme rozhodli pre to druhe).

Nastal teda cas nejakeho pracovneho labradora najst. Ked sme diskutovali otazku, ci s papiermi alebo nie, moj muz rozhodol, ze by to mal byt s papiermi, ked je s tym tolko prace. Myslim, ze nikto z nas nemal uplne presnu predstavu o tom, co vlastnit psa skutocne znamena. Zacali sme obvolavat chovatelov a s velkym prekvapenim sme zistili, ze takym "blbcom", ktori este nikdy psa nemali a maju dom s 5 schodami nikto cistokrvneho labradora nepreda. Po tyzdni kazdodenneho obvolavania sme si zacali mysliet, ze adoptovat dieta je zrejme v nasej krajine jednodussie, nez kupit cistokrvneho labradora.

No nakoniec sa na nasho temer uz nestastneho syna predsa len obratilo stastie. Jedna chovatelka mala cierneho labradora, ktory jej zostal, pretoze dievca, ktore si ho objednalo tazko ochorelo. Museli sme ovsem u chovatelky stravit cely den, nez sa rozhodla, ci nam ho naozaj i preda.

Pri pohlade na tu hromadu malickych, krasnych psich babätok (bolo ich 8 - 4 biele, 4 cierne) behal tam jeden, ktoremu boli ostatni uplne jedno, nikdy sa nesnazil byt sucastou smecky, jednoducho outsider. Moj syn hned na neho zareagaoval a vyjadril prosbu si prave tohoto ponechat. Chovatelke to bolo jedno, dokonca sa i potesila. A tak sme si vecer viezli domov nasho noveho "milacka". Podla papierov sa volal Athos Wind of the Prairie ale my sme ho nazvali jednoducho Hauko - od hau, hau.

Cesta domov bola dost dlha, niekolko hodin a tak sme robili niekolkokrat prestavku, aby sa psik prebehol, ci vycikal. Pri jednej takej prestavke sa nam vyvalal v mravenisti a my sme v zufalstve nevedeli, co robit. Tak sme ho vykupali v najblizsom potoku. Psik sa dost z toho tesil a potom nechcel vyliezt.

U nas doma sa mu hned od zaciatku velmi pacilo. Rastol nam ako z vody, nic moc neznicil a nas syn sa o neho staral viac nez prikladne. Po schodoch sme ho dost dlho nosili, aby sa mu neznicili hlavne zadne kyclove kosti ale tym, ze bol cim dalej, tym tazsi, museli sme toho casom nechat. Dnes vazi 40 kg.

Byvame na dedine pri lese s peknym vyhladom do udolia a mame vela moznosti, kam chodit na prechadzku, ci kde Hauka trenovat. Okrem toho, ze sme s nim trenovali tzv. dummy training, behali sme s nim, ci jazdili na bicykli atd. To posledne sa niekedy skoncilo i malym padom. Parkrat ste mohli stretnut nasho syna trochu odreneho, ci mierne dobiteho. To boli len nasledky jeho vyletu s Haukom na bicykli. Pretoze pes bol na voditku, niekedy to vzal inym smerom nez jeho "pan" planoval. Asi uvidel niekde nejaku kocku. Na tie on dodnes trpi ale na povel toho necha.

To, ze je pes inteligentny ani nemusim opisovat. Ked ide so mnou na prechadzku, musi vzdy priniest svoj obojek. Dlho sa proti tomu "branil" a robil sa, ze nerozumie alebo brumlal. Teraz beha po dome ako strela a hlada obojek, len aby mohol ist so mnou von.

Neznasam, ked ludia prenasaju ludske vlastnosti na zvierata, hlavne na psov, ked im lakuju nechty, ci farbia chlpy. Tiez mi je luto vsetkych psikov, ktori musia znasat rozne "nemozne" oblecenia, len preto, aby sa obycajne panicky "vyblaznili". Nehovorim o tych malych, ktori by asi zimu bez kabatka neprezili. Je to zrejme tiez urcita degenracia nasej doby. Kedysi i mali psici prezili dnesne zimne teploty bez kabatov. I prehnany luxus v psich hoteloch, kde sa ponukaju "ludske" postele, ci spa pre psov sa mi zdaju dekadentne.

Ovsem, ked si nasa rodina pri zvlastnych prilezitostiach (narodeniny, navstevy, sviatky) sada k velkemu stolu (pri malom stole nereaguje), nas Hauko ma uz niekolko rokov pocit, ze tam tiez patri. Akonahle je niekde volna stolicka, so vsetkou psou inteligenciou nas priamo vybudzuje k tomu, aby sme odsunuli volnu stolicku, aby si tam mohol vliezt. Zo zaciatku sme boli z toho uplne vyjaveni a mysleli sme si, ze mu tam bude viac nez nepohodlne, lebo stolicka je asi 160 stupnov zavreta a skoro zase odtial vypadne. Bohuzial sme sa mylili. Pes tuto tradiciu neustale udrzuje a my sme sa prestali proti tomu branit i ked vieme, ze staci jedno slovo a pes zase odide. Dostane tiez tanier, aby nam neslintal na stol. Pretoze smie zrat len na povel, niekedy si tam i trochu posedi, ale neodide.

What do you think about it @originalworks ?